To sa vám vážne páči?

Dariu trošku zneužijem v dnešnom blogovom príspevku. Fotograf sa nevyhne pozorovaniu práce iných fotografov. Osobne ma v tomto smere teda zaujíma hlavne portrétna tvorba. Či už voľná alebo komerčná. Postupom času sledujem zaujímavý trend. Portrét bez náležitých úprav v bitmapovom editore (napr. fotošope) už pomaly ani neexistuje. Žasnem nad tým, že takéto úpravy, resp. úpravy v extrémnej forme, vyžadujú aj editori časopisov či zadávatelia reklám. Tento blogový príspevok nemá byť kritikou práce iných. Bože chráň. Každý si fotografujeme ako sami chceme a to je dobre. Skôr má byť návrhom na diskusiu, otázku morálky úprav a zodpovednosti fotografa voči zákazníkovi a v konečnom dôsledku aj voči celej spoločnosti (minimálne jej "násťročnej" časti :).

Nasledujúca ukážka je tiež trošku extrémneho charakteru, ale aspoň poslúži (dúfam) ako odstrašujúci príklad nevhodného spracovania digitálnej fotografie (nielen pre fotografov ale aj pre ich zákazníkov).

 

Nasledujúci "printscreen" ukazuje pôvodný originálny záber. Nechcem tvrdiť, že treba byť konzervatívne proti akýmkoľvek softwarovým úpravám. To nie je vôbec pravda. Digitálna fotografia zo svojej podstaty priam vyžaduje dodatočné grafické spracovanie. Osobne mám rád úpravy, ktoré by som (aspoň v teoretickej rovine) dokázal realizovať aj klasickou mokrou cestou, či už v negatívnom alebo následne aj v pozitívnom procese. Či sa jedná o jas, kontrast, tonalitu alebo o lokálne retuše. Všetko sú to veci, ktoré sa v určitej miere (toto je dôležité!) dajú urobiť aj v klasickej mokrej ceste vyhotovenia fotografie. Výber správneho filmu, spôsob jeho vyvolania, teplota vývojky, voľba vhodného papiera, jeho expozícia a tak ďalej a tak ďalej.

 

Ale poďme naspäť k našej digitálnej fotografii. Sledujem fotografie v médiách či v reklame. Taktiež sem-tam zablúdim na stránky rôznych fotografov. Situácia je zvláštna. Mnohokrát mi príde, že fotografi si nepozrú fotografiu pred úpravou a po nej a počas jednotlivých malých krokoch stratia súdnosť a pokladajú finálnu fotografiu za "dokonalú". Druhá možnosť je, že jednoducho retuš odfláknu a  použijú hrubé bezcitné úpravy. Prečo? Naozaj to pokladajú za dobre vyzerajúce? Pokladajú to za dobré nielen fotografi ale aj tí pred ich objektívmi?

Povieme si o troch základných veciach, ktoré mnohí fotografi extrémne preháňajú, respektíve, aby som neznel diktátorsky, veciach, ktoré sa mi zdá že neupravujú s citom. Na jednej strane je to tzv. "žehlenie pleti", na strane druhej "bielenie očí" a do tretice je to odstraňovanie vrások, znamienok či kruhov pod očami. Fotografi v tomto smere častokrát do toho padnú tak, že tieto úpravy robia už násilne na každej fotografii. Pritom na to, aby sme predišli nutnosti takýchto úprav stačí pomerne málo:

• správne nalíčenie: Osobne pri komerčných foteniach takmer vždy spolupracujem s vizážistkou. Stáva sa mi, že pani či slečna ktorá si objedná fotografie chce ušetriť a nalíčiť sa sama. Problém je v tom, že s vizážistkou alebo bez nej, vždy zákazník požaduje 100%-ný výsledok. Dokonalé nalíčenie ušetrí fotografovi množstvo práce. Vyretušovať 1 - 2 fotografie sa nezdá byť veľký problém. Ale už 9 alebo 12 môže byť slušná makačka (ak to teda fotograf neodflákne ako v ukážke na začiatku dnešného blogu).
• správne nasvietenie: Čas od času sa mi stane, že mi zákazníčka prinesie ukážky fotografií, aké by rada sama mala. Nie vždy je to však vhodná voľba. Tvrdé reflektorové svietenie sa hodí 17 ročnej modelke s dokonalou pleťou a vizážou. Nie však žene v najlepších rokoch, ktorej sa v tvári odrážajú prežité radosti aj starosti. Tam už treba svietiť podstatne opatrnejšie.
• a následne veľmi opatrné postprocesové úpravy. Hlavne čo sa týka vrások a tieňov pod očami. Tie zásadne neodstraňujeme ale len zosvetľujeme. Pri dobrom nasvietení nie je nutné vôbec siahať na bielká očí. Ak, tak naozaj len jemne. Pri dobrom nalíčení taktiež nie je nutné extrémne upravovať pokožku. Snažme sa pri pokožke zachovať jej štruktúru. V mojom prípade je toto jedno z kritérií dobrej retuše. V tomto smere určite pomôže mäkko kresliaci portrétny objektív. Sám však používam pomerne ostré objektívy s dobrým prenosom kontrastov.

Osobne, počas kurzov fotošopu, ukazujem účastníkom naozaj extrémne úpravy, či už sa jedná o žehlenie, bielenie alebo zmeny proporcií. Snažím sa však všetko podávať tak, aby som fotografom vštepil cit a súdnosť. Žiaľ, nie vždy sa to podarí a na druhú stranu, každý ma právo na výber vlastného smeru. Nemám rád absolutizmus a v konečnom dôsledku taktiež platí: "Náš zákazník, náš pán." Ale naozaj to zákazníci chcú? Je naozaj nutné oblbovať ľudí vyfotošopovanými tvárami? Priznám sa, mám zákazníkov takých aj onakých. Niektorí chcú ísť naozaj do extrémov a vyzerať (doslova) ako z titulky časopisu (žiaľ). Iní zas chú len jemné, opatrné a naturálne vyzerajúce zásahy.

 

Budem však úprimný. Všetko je to osobný profesný vývoj. Ani ja som kedysi neupravoval portréty s citom, zďaleka nie s takým prístupom ako dnes. A je možné, že o rok, o mesiac, či jednoducho zajtra ich budem upravovať opäť inak.

A ako teda vyzerajú tieto verzie fotografie v pomerne veľkom webovom rozlíšení (použil som veľkosť ktorú používam pri fotografiách na mojej stránke)? Nasledujúca fotografia je verzia ktorú by som púšťal do sveta ja.

 

Takto by to podľa mňa vyzerať nemalo (nezabúdajme, že mýliť sa je ľudské ;):

 

A ako spracovávate portrétne fotografie vy? Prípadne, aké máte vy skúsenosti s úpravami ako zákazníci? Kľudne mi napíšte do diskusie pod článok. Možno sa otvorí otázka účelu alebo ambície danej fotografie. Možno úplne iné otázky. Každopádne sa budem  tešiť.